Spomienky žien na normalizáciu – podporte vydanie knihy

Prečo podporiť túto knihu? Čo prináša?

Podporte aj vy vydanie knihy Ako sme žili v rokoch normalizácie. Rozhovory s aktérkami spoločenstva vzdoru. 

Sociologička Oľga Gyárfášová sa rozprávala s desiatimi ženami, ktoré boli súčasťou alternatívneho opozičného spoločenstva v rokoch normalizácie v Bratislave. Prostredníctvom svojich príbehov nám umožňujú nazrieť do sveta, v ktorom sa Štátna bezpečnosť usilovala získať kontrolu nad ich životmi. Približujú, ako politickému režimu vzdorovali, akú rolu pre ne zohrávala sieť rodinných, kamarátskych aj vzdialenejších vzťahov, ale aj vlastný priestor. V spomienkach otvárajú témy emigrácie, rodiny, prípravy samizdatov, väznenia, vypočúvania, spoločenstva blízkych ľudí, osobnej slobody a i.

Fotografické portréty do knihy pripravila fotografka Jena Šimková.

Obrazové spracovanie knihy je v rukách grafickej dizajnérky Márie Rojko.

Edičné, redakčné a jazykové spracovanie textov zabezpečujú Jana Cviková a Jana Juráňová.

Kniha prináša:

• úvod Oľgy Gyárfášovej v dvojúlohe sociologičky a zároveň súputníčky respondentiek z bratislavského spoločenstva vzdoru v 70. a 80. rokoch
• 10 rozhovorov: s Tamarou Archlebovou, Martou Botta, Annou Budajovou, Jolanou Kusou, Gabrielou Langošovou, Ľubou Lesnou, Ľudmilou Pastierovou, Júliou Sherwood, Martou Šimečkovou a Dorotou Šimekovou
• štúdiu Zuzany Maďarovej, autorky knihy Ako odvrávať novembru 1989, o spomienkach na normalizáciu v súvislosti s poznávaním histórie žien aj s tým, ako sa na Slovensku hovorí o období štátneho socializmu

Z úvodu Oľgy Gyárfášovej

Táto kniha vznikala dlho a zložito. Jednotlivé vrstvy pôvodnej idey sa postupne ukladali, menili, komunikovali, súťažili. Nakoniec sa usporiadali do niekoľkých základných rámcov, ktoré môžu poslúžiť aj ako čitateľský návod na použitie. Predovšetkým mi išlo o prerozprávanie spomienok na 70. a 80. roky minulého storočia, teda na obdobie tzv. normalizácie. V Bratislave v tých dobách existovalo unikátne neformálne spoločenstvo, ktoré svojimi aktivitami v rôznej intenzite vzdorovalo režimu a vytváralo alternatívny priestor slobody. Išlo predovšetkým o kultúrne, umelecké a občianske aktivity. Ľudia, ktorí tento okruh tvorili, zažívali rôzne formy prenasledovania zo strany komunistickej tajnej polície – Štátnej bezpečnosti.

V prerozprávaní životných príbehov z čias normalizácie ma osobitne zaujímala perspektíva žien. Ako prežívali roky mladosti a ranej dospelosti, ako sa podieľali na neoficiálnych protirežimových aktivitách, vyrovnávali s početnými obmedzeniami osobnej slobody, akými stratégiami zvládali prenasledovanie a zároveň ako vytvárali bezpečné zázemie pre svoje rodiny a partnerov. Moju pozornosť pritom pútala predovšetkým ich vlastná reflexia tejto životnej skúsenosti. Rozhovory s desiatimi aktérkami vzdoru sa dajú čítať na mnoho spôsobov. Spoločne načrtávajú čosi ako skupinový portrét a zároveň čiastkový obraz doby.

S bratislavským okruhom alternatívnej kultúry sa spája aj môj osobný príbeh. Bola som niekoľko rokov súčasťou tohto spoločenstva a na vlastnej koži som pocítila, čo znamená stať sa objektom záujmu ŠtB.