Podporme Ronieho liečbu a cestu za zotavením

Komu pomôžeme?

Kto to zhasol?

Ahoj. Volám sa Ronie. Mám tri roky a som aktívny a bláznivý pes. Moja svorka sa o mňa veľmi dobre stará. Dali by mi prvé aj posledné, starajú sa o mňa ako o ďalšieho člena rodiny. Lebo ním som.

Ale aj tu je vidieť, že len láska a starostlivosť k šťastnému životu nestačí, najmä ak sa to týka zdravia. Moja svorka si hneď všimla, že niečo nie je v poriadku. Prestal som hrýzť a bol radšej schovaný v sovičke, kde som sa snažil bolesť utíšiť spánkom. No nepomáhalo. Panička ma vzala k veterinárovi. Neznášam veterinárov, rozkúsal by som ich na kašu, preto ma museli počas vyšetrenia uspať a zistiť, v čom je problém. Lekár zistil, že zadný zúbok mám celkom voľný a druhý musel vytrhnúť, lebo mal absces.

Preliečili ma ATB. Na malú chvíľku som sa cítil lepšie, už som mal náladu aj bojovať s tigrom. Je síce plyšový, ale tri krát tak veľký ako ja! Som frajer.

No nebol som celkom v poriadku. Nejako ma začali bolieť očka.

Aj som to paničke hovoril, pozeral sa na ňu tak uprene, že moje oči museli kričať. Pýtala sa, či chcem pamlsku, ísť von, hrať sa… . ale vôbec mi nerozumela. Naučí sa to niekedy? Čítať z očí? Tak som išiel spať.

Keď prišiel tatko svorky domov z práce, šiel som ho privítať. Všimol si zmenu v mojich očiach. Bol piatok večer a tak panička očká odfotila a poslala veterinárovi. Ten hneď vedel, že nie dobre, povedal, čo všetko mám užívať. Očka sa zhoršovali a tak ma poslal k odborníkovi. Na jedno očko som videl veľmi slabo a na druhé nie, lebo bolo cele mliečne.

U očného „odborníka“:

Bolo to necelé dva týždne po mojej narkóze, nechceli ma tak v krátkom čase opäť uspávať. Napriek problematickému vyšetreniu lekár stanovil diagnózu: syndróm suchého oka, glaukóm, sivý zákal a vysoký očný tlak. Nasadil mi troje rôzne kvapky do očí, 5 krát denne. Panička sa pýtala, či to nemôže byť zo zubov a lekár povedal, že to nemá s tým nič spoločné.

Išli sme domov, bol som vystrašený a unavený. Panička ma 5 krát denne budila, aby mi mohla kvapkať lieky do očí. Nepáčilo sa mi to ale postupne som rezignoval. Vedel som, že ma potom nechá spinkať.

Ráno som zostal sám, ale nie nadlho. Panička po troch hodinách prišla z práce, aby mi dala ďalšiu dávku liekov. Ostala zhrozená. Ľavé oko vyzeralo, akoby mi doň niekto vhodil lyžičku nepriesvitnej bielej, hustej hmoty. Nevedel som čo sa deje, prečo sa panička rozplakala. Fotila to a poslala lekárovi, či je to v poriadku. Keďže nie je lekár, tak nevedela, čo je prípustné v rámci liečenia a čo nie.

Lekár ma chcel vidieť osobne, tak sme išli do Bratislavy. Konštatoval, že tlak v očiach sa znížil príliš rýchlo a tekutina, ktorá je vzadu prešla dopredu. Že je to ok, ale už mi nemajú kvapkať tie lieky na zníženie očného tlaku.

Po pár dňoch sme prišli na kontrolu, a mňa uspali. Ľavé očko bolo úplne zlé, prešili ho tretím viečkom, aby sa lepšie regenerovalo. Pravé oko bolo vraj dobré, že rohovka sa tam začala obnovovať. Neviem teda, lebo aj to očko ma bolí a zle na neho vidím.

Dovolenka:

Mali sme vyraziť vraj na nejaký dlhší výlet, lebo stále niečo zháňali a balili. Panička chcela so mnou zostať doma a rodinu poslať do Talianska. Ale lekár povedal, že mne je jedno kde sa mi kvapkajú lieky do očí, aby sme si nekazili dovolenku a pokojne išli všetci.  

Keď sa zotmelo, tak sme vyrazili. Ešte sme sa zastavili u starkej a starkého, ktorí nám popriali šťastnú cestu a vyrazili sme.

Počas cestovania som chcel pozerať z okna, mám rád tie pohybujúce sa obrázky. Len vonku bola tma, nič nebolo vidieť tak som to vzdal a tých 10 hodín prespal. Keď sme dorazili na miesto, nechápal som, prečo je tak dlho tma. Cítil som, ako ma niečo páli na chrbátik. Bolo to slniečko. Ale v noci? Zažnite niekto prosím…chcem vidieť moju ľudskú svorku.

To, že som úplne stratil zrak, zistili keď som vrazil do steny. Ostal som zmätený. Čo sa to so mnou deje? Tatko svorky povedal, že sa mu to nepáči a tak mi odfotili pravé očko, ktoré bolo ešte pred 12 hodinami relatívne v poriadku a poslali emailom lekárovi.

Keď lekárom volali, ten ich uistil, že je to v poriadku. Vraj sa vyplavuje mŕtve tkanivo von a majú pokračovať s liekmi tak ako predpísal. Poprial peknú dovolenku a že drží palce.

Na druhý deň som mal oveľa väčšie bolesti, nechcel som jesť, piť. Očko mi začalo vyliezať von. Síce som to nevidel, ale cítil som, že je niečo veľmi zlé. Panička oslovila profesorku v Košiciach. Nemohla hovoriť, lebo stále plakala. Tak volal tatko svorky. Keď zložil, tak sa rozplakal aj on. Nevedel som, ako ich mám utešiť. Chcel som pooblizovať ich tvár, len som nevedel k nim trafiť a opäť do niečoho narazil. Au! Veľmi to bolí…tak som sa schoval pod posteľ a ostal radšej tam. V bezpečí.

Podľa odoslaných fotiek usúdila, že som akútny prípad a že máme k nej ešte v ten deň prísť. Boli sme 1000km od Slovenska a ďalších 500 km do Košíc. Nestíhali sme to. Profesorka mala ďalší deň plánovanú dovolenku, ale cez to všetko ma objednala.

Opäť sme veľmi dlho cestovali. Ale už nie všetci. Iba tatko svorky a panička. Neskôr sme vymenili auto aj šoféra. V polovice cesty nás do auta vzal Paťo. Toho mám rád. Tatko svorky šiel späť na hotel za Evičkou, Patrikom a Sárkou. Domov sme prišli až večer. Veľmi som sa tešil, lebo som to poznal. Tá vôňa. Tomu sa povie domov.

No ani som poriadne nezatvoril oči, keď ma panička zobudila a vzala na ruky. Opäť do auta a dlhá cesta do Košíc. Viezol nás Aurel, tatko kamarátky Sárky. Aj nich mám rád.

Pani profesorka prezrela očka, povedala, že bude úprimná. Asi tá úprimnosť nie je bohviečo, lebo odvtedy panička zostala veľmi smutná a len plakala.

Ako ma profesorka nazvala, PIRAŇA, nechcel som sa dať vyšetriť a tak aj bez predoperačného vyšetrenia panička súhlasila s anestéziou. A zostalo ticho…

Keď som sa prebral, bol som sám, v klietke. Nevedel som, kde je panička, prečo ma tu nechala. Keď prišla lekárka pre mňa a podala ma paničke do rúk, skoro som sa zbláznil od šťastia. Nevidel som ju, ale cítil…ale cítil som aj jej smútok, hnev…hnev na bratislavského očného špecialitu, ktorý nerozoznal rozpadávajúcu rohovku a nám tvrdil, že je všetko v poriadku.

Na klinike Slon v Košiciach mi urobili zákrok na oboch očkách. Nebola to lacná záležitosť, ale rodina a priatelia mojej ľudskej svorky ponúkli pomoc. I keď to rodinný rozpočet zvládol, čaká ma koncom mesiaca opäť cesta do Košíc a ďalšie vyšetrenie, či sa pani profesorke podaril ten zrak zachrániť. Dáva tomu 20% a dúfa, že uvidím ako tak aspoň na to jedno oko, že sa zákrok podaril.

Som doma. Často sa snažím pozerať smerom k ľudskej svorke. Počujem ju, cítim…prečo odrazu zmizla? Prečo nevidím ich tváre? Prečo je stále tma? Majú tmu aj oni?

Keď som v aute, snažím sa dostať k oknu. Sledovať cestu, tie pohybujúce sa obrázky. Veď čo ak niekto rozsvieti a ja to zmeškám?

Evička, moja ľudská sestra, sa snaží odbremeniť rodinu od výdavkov za moje ošetrenia a liečenia. Možno to pre niekoho nie je veľa, ale každá ďalšia návšteva zaťaží rozpočet a tak aj panička aj s tatkom svorky tento nápad podporili.

A ja dúfam, že skončí táto dlhá, bolestivá noc a uvidím nie len celú ľudskú svorku, ich oči, úsmev ale nebudem sa báť ísť sa napiť bez toho, aby som neustále do niečoho nenarazil. Lebo tie oči ma stále tak veľmi bolia…ZAŽNITE UŽ PROSÍM!

Ó! A áno. Skoro som zabudol. Očká mám choré naozaj z tých zúbkov.

Na čo konkrétne budú peniaze z tejto kampane použité?

Získané peniaze budú použité na čiastočné zaplatenie jeho návštev u zverolekára a jeho operácie. Ak by sa nám podarilo získať viac než plánujeme, tak chceme peniažky odložiť na jeho ďalšiu operáciu a vyšetrenia. 

Ďakujeme všetkým ktorí sú ochotní prispieť. Veľa to pre nás znamená ;)