Geamăna, malá obec v Transylvánskych horách, sa takmer 40 rokov potápa do toxického bahna. Zaplavuje ju kal z neďalekej povrchovej ťažby. Takmer celá dedina je pochovaná pod vrstvou hlušiny. Z Geamăny zostala už len plechová špička kostolnej veže trčiaca z priemyselného odpadu a zopár posledných dreveníc na jej okraji.
Baňa na meď je stále v prevádzke a do údolia vypúšťa denne niekoľko tisíc ton odpadu a vápna. Každý rok sa odkalisko, skoro také veľké ako Liptovská Mara, zdvihne o ďalší meter. V tesnom dotyku s touto ekologickou katastrofou však stále žije 12 ľudí, ktorí tvrdohlavo odmietajú opustiť svoje domovy. Sú to najmä staršie, osamelé vdovy a jedna mladá žena menom Valerica.
POSTAPOKALYPTICKÉ SCI-FI: NAŠA BLÍZKA BUDÚCNOSŤ
Geamănu navštevujeme pravidelne dva roky a strávili sme v nej dokopy niekoľko mesiacov. Priamo v Geamăne sme si prenajali opustenú drevenicu. Postupne sme spoznávali miestnych a spriatelili sme sa.
Náš film sleduje environmentálnu katastrofu inak ako je zvykom. Devastácia životného prostredia a toxické odkalisko sú najmä tragickou kulisou, v ktorej naši protagonisti žijú každý deň.
ÚDOLIE VDOV: FILM VYROZPRÁVANÝ CEZ ŽENSKÉ HRDINKY
Po dvoch rokoch výskumu sme sa rozhodli, že chceme geamănský príbeh ukázať prostredníctvom portrétu Valerici, jednej z obyvateliek Geamăny. Valerica utiekla od svojho manžela späť do Geamăny pred piatimi rokmi. Opustila násilníckeho muža a nasťahovala sa do rodnej drevenice, ktorú zdedila po otcovi. Za svojím životom urobila hrubú čiaru a pokúša sa žiť odznova na mieste bez budúcnosti.
Valerica nevlastní žiaden veľký majetok, iba zopár sliepok, ku ktorým sa správa nežne, akoby boli jej deti. Aby sa uživila, pracuje ako nádenníčka. Privyrába si u susediek, ktoré žijú po obvode odkaliska. Za drobné alebo len za stravu im vypomáha s prácami okolo domu: pasie kravy, čistí chliev, zbiera úrodu alebo prevracia presušené seno.
PREČO JE TENTO FILM DÔLEŽITÝ?
Hlavným zámerom je sledovať Valericu a jej osud ešte minimálne štyri roky. Počas filmovania zároveň zaznamenávame umieranie krajiny. Hladina odkaliska stúpa vyššie a vyššie, starší ľudia z Geamăny pomaly miznú. Odchádzajú buď prirodzenou cestou, alebo vynútene: keď im odpad začne zatápať drevenice.
Nezastaviteľná pohroma, ktorá sa odohráva pod oknami obyvateľov Geamăny, je metaforou tikajúcich hodín, nielen pre nich samotných, ale aj pre celý ľudský druh.
