Má komplikovanejší a ťažší život, ale keď sa hlbšie zamyslí, tak adresne skonštatuje: „Je mi vlastne oveľa lepšie. Menší strach, väčšia sloboda. Keď odomykám dvere do domu, nestiahne mi hrdlo a žalúdok, čo ma tam čaká.“ Tamara. Má 46, rieši si invalidný dôchodok a každý boží deň ide nie na sto, ale sto päťdesiat percent. Mama a babka. Hoci babkou je zvláštnou. Svoju trojročnú vnučku Karolínku má v opatere od narodenia.
Práve ide z charity, teší sa, že možno sa dostane do zoznamu na potravinovú pomoc. Každé kilo múky, liter mlieka jej pomôže. „Mne, teda nám, pomôže vlastne úplne že hocičo. Snažím sa nemíňať, veď, napokon, ani nemám z čoho,“ trpko skonštatuje Tamara, ktorá sa žiadnej práce nebojí. Keby mohla, robila by na všetky strany. Lenže, aj teraz sa opatrne hýbe, zo stoličky vstáva vystretá ako pravítko, každý mimovoľný pohyb jej môže ublížiť. V zdravotných papieroch má dvanásť diagnóz, ide o vážne poškodenie chrbtice a jej stav je, bohužiaľ, neoperatívny. Pochodila už takmer všetkých špecialistov. „Je to tak, operovať sa to nedá. Mám mnoho výrastkov na stavcoch, laicky povedané, sťahuje sa mi miecha. Plus reumatická artritída. Fungujem na liekoch proti bolesti, snažím sa ich užívať v len ozaj krajných prípadoch. Sú dni lepšie a tie horšie, vtedy som prakticky nepoužiteľná.“ Neprepadá ľútosti, vie, že nejako fungovať musí, nad vodou ju držia deti. Žijú s ňou tri, pričom najmenšia Karolínka je jej vnučkou. Tamara priznáva, že s 19-ročnou dcérou, mamou Karolínky, si rady dať nevie. Neposlúchala, nech mama robila čokoľvek. Nešlo to po dobrom ani po zlom. „V šestnástich porodila, brucho takmer žiadne nemala, ani na chvíľu som ale neuvažovala, že bábätko pôjde na adopciu. Takže som ostala na materskej, teraz som na rodičovskom a, hoci to nie je jednoduché, nedala by som malú za nič na svete. Čo sa týka dcéry, ona vie, že ak si usporiada život, ak pochopí, že treba pracovať a starať sa, potom má u nás vždy dvere otvorené. Zatiaľ to, bohužiaľ, vyzerá opačne.“
