Zomknutí
Má komplikovanejší a ťažší život, ale keď sa hlbšie zamyslí, tak adresne skonštatuje: „Je mi vlastne oveľa lepšie. Menší strach, väčšia sloboda. Keď odomykám dvere do domu, nestiahne mi hrdlo a žalúdok, čo ma tam čaká.“ Tamara. Má 46, rieši si invalidný dôchodok a každý boží deň ide nie na sto, ale sto päťdesiat percent. Mama a babka. Hoci babkou je zvláštnou. Svoju trojročnú vnučku Karolínku má v opatere od narodenia.
Práve ide z charity, teší sa, že možno sa dostane do zoznamu na potravinovú pomoc. Každé kilo múky, liter mlieka jej pomôže. „Mne, teda nám, pomôže vlastne úplne že hocičo. Snažím sa nemíňať, veď, napokon, ani nemám z čoho,“ trpko skonštatuje Tamara, ktorá sa žiadnej práce nebojí. Keby mohla, robila by na všetky strany. Lenže, aj teraz sa opatrne hýbe, zo stoličky vstáva vystretá ako pravítko, každý mimovoľný pohyb jej môže ublížiť. V zdravotných papieroch má dvanásť diagnóz, ide o vážne poškodenie chrbtice a jej stav je, bohužiaľ, neoperatívny. Pochodila už takmer všetkých špecialistov. „Je to tak, operovať sa to nedá. Mám mnoho výrastkov na stavcoch, laicky povedané, sťahuje sa mi miecha. Plus reumatická artritída. Fungujem na liekoch proti bolesti, snažím sa ich užívať v len ozaj krajných prípadoch. Sú dni lepšie a tie horšie, vtedy som prakticky nepoužiteľná.“ Neprepadá ľútosti, vie, že nejako fungovať musí, nad vodou ju držia deti. Žijú s ňou tri, pričom najmenšia Karolínka je jej vnučkou. Tamara priznáva, že s 19-ročnou dcérou, mamou Karolínky, si rady dať nevie. Neposlúchala, nech mama robila čokoľvek. Nešlo to po dobrom ani po zlom. „V šestnástich porodila, brucho takmer žiadne nemala, ani na chvíľu som ale neuvažovala, že bábätko pôjde na adopciu. Takže som ostala na materskej, teraz som na rodičovskom a, hoci to nie je jednoduché, nedala by som malú za nič na svete. Čo sa týka dcéry, ona vie, že ak si usporiada život, ak pochopí, že treba pracovať a starať sa, potom má u nás vždy dvere otvorené. Zatiaľ to, bohužiaľ, vyzerá opačne.“
Vianoce nie sú najdôležitejšie, viac je mať svetlo a teplo. Po ňom túžime
… každú chvíľu je momentálne v hlavnom meste aj kvôli 11-ročnému synovi Jakubovi. Aj s ním chodí po lekároch. Narodil sa ako zdravý, prvú aj druhú triedu zvládol veľmi dobre, hoci od šiestich rokov je sledovaný u psychiatra. „Od tretieho ročníka nastal zlom. Najskôr mu vypadávali veľké písmená, ťažko sa koncentruje, nevie byť sám, nemá pojem o čase. Je toho viac, všetko smeruje k diagnóze autizmus, len potrebuje dokončiť všetky odborné vyšetrenia.“
Tamarkin príjem je žalostný, kde sú tie časy, keď robila v hypermarkete, ťahala dvanástky a domov doniesla aj cez tisíc v čistom… Dnes? Výživné od otca detí je aktuálne v súdnom riešení. Hlavným príjmom je rodičovský príspevok – 310 eur, opatrovateľský na Jakubka – 100 eur a k tomu ešte trikrát rodinné prídavky – 180 eur. Podčiarknuté, zrátané – žena s 3 deťmi má okolo 600 eur… Pomôže jej mama, babka detí, ktorá ešte pracuje a Tamare posúva gastro lístky z práce. Na najnutnejšie potraviny. Na dvore chovajú sliepky, kačky, tri vietnamské prasiatka, majú aj kuriatka – trošku si tým do domáceho rozpočtu prilepšia, ale aby za to kúpili chýbajúce drevo na zimu alebo vyplatili elektrinu – „to je nereálne. Oblečenie si už roky nekupujeme, vždy nám niekto pošle, veľa dostávame od rodičov Matúšovho spolužiaka. Ale aby som neklamala na narodeniny Matúš dostal nové tenisky,“ trochu bojazlivo povie Tamara. Aby to nevyznelo, že rozhadzuje peniazmi… Je v strese. A v permanentnom. Pretože od jesene jej nečakane vyskočil dlh na elektrine. Tri tisíc eur. A ona nechápe prečo. Zavolala si aj kontrolu z elektrární, ale suma sa potvrdila. Často sa jej vybíjali poistky, všetko je v dome staré, možno je to tým, nevie. Ale prvé, o čo požiadala bol splátkový kalendár. Nemôže a nechce pred sebou ťahať tak veľký dlh, chce to riešiť, ale momentálne je to pri jej príjme obrovský škrt cez rozpočet. Má to rozrátané na sto eurové mesačné splátky. „Veľmi ťažký rok nás čaká,“ smutne skonštatuje. A to ešte chýba drevo na kúrenie, na zimu potrebujú do dvadsať kubíkov, to je cez tisíc eur…
Pri tejto čiernej matematike je až nemiestna otázka, aké budú Vianoce. Odpoveď je však ešte smutnejšia. „Asi nebudú žiadne. Ani vlani neboli,“ povie mama Tamara. Matúš pritakáva. Ani vlani nemali stromček, nieto ešte darčeky. „Keď to tak bude aj teraz, nezbláznime sa. Prežili sme vtedy, prežije teraz. Navyše, ja nič nechcem, len aby mama mohla zaplatiť elektrinu.“ Pozriem na Tamarku a jediné na čo sa zmôžem je vzdať jej poctu, že Matúš je neskutočný. Utrie si slzu a s najväčšou láskou povie: „Áno, deti sú skvelé.“
Na čo konkrétne budú peniaze z tejto kampane použité?
Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho príbeh Tamary s deťmi osloví. Aj Váš príspevok pomôže na vyplatenie nedoplatku elektriny a na nákup dreva na kúrenie. Ďakujeme!
