Kto kampaň organizuje?
Má 65 a na otázku, či ju život baví, odpovie dlhým mlčaním… Blaženka. Žena, ktorá od detstva netúžila po ničom inom ako stať sa mamou. Ako tínedžerka odkočíkovala v dedine veľa detí.
Sen sa jej splnil. Komplikovane, bolestivo, „nedarilo sa mi otehotnieť, predlhých 14 rokov som sa nádejala, až som musela prijať fakt, že ja biologickou mamou nebudem. Preplakala som mnoho nocí…“ Adopcia akosi plynule vošla do jej mysle a následne aj srdca. S manželom absolvovali všetky pohovory, šťastím boli bez seba, keď dostali čierne na bielom, že sú vhodní stať sa naozajstnými rodičmi. „V čakačke“ na dieťa sa príliš dlho neohriali, po poldruha roku zaklopali na dvere detského domova v Nitre, kam si prišli „okuknúť“ bábätko. „Áno, priala som si dievčatko a samozrejme čo najmenšie. To ale neznamená, že chlapčeka by som nechcela. Ale keď nám ukázali krásne päť mesačné bábo a povedali, že toto je možno vaša Ivanka, v tej chvíli som bola najbohatším a najpyšnejším tvorom na zemeguli. Láska na prvý pohľad,“ nežne spomína na najkrajšie obdobie svojho života Blaženka.
Z Ivanky sa stala Mária a rodina bola konečne komplet. „Mnohí nás vystríhali, že adopcia nie je jednoduchá vec, že problémy prídu. Ale veď tie vyskočia v každej famílii, prečo by som mala fungovať v strachu a neistote z budúcnosti. Nie, zvolili sme iný model, tešili sme sa z každého dňa, Mária nám robila radosť, bola stredobodom nášho vesmíru, zniesli by sme jej aj modré z neba. Neviem, možno to bola aj naša chyba…“ Prvé avízo, že Mária bude problémová prišlo vlastne už v škôlke. „Učiteľka mi na rovinu povedala, že s dcérou si toho asi ešte užijeme a veru, mala pravdu, často si na jej slová spomeniem…“
Už v škôlke sa Mária nedala presvedčiť, že kôň nemá tri nohy, že nijaké zvieratko tri nožičky naozaj nemá. Tvrdohlavo si malé dievčatko išlo svoje. „Základnú školu sme voľajako zvládli, ale áno, musím priznať, že dcérka neposlúchala. Veľa klamala, vymýšľala si, koncentrácia na učenie minimálna.“ Že z nej nebude inžinierka, bolo jasné, ale veď keď sa vyučí za kuchárku, bude to veľ mi fajn. „Lenže na učňovke mi povedali, že Mária ruky na miesenie cesta nemá, že ju to tak okato nebaví až nemá význam ju tam držať nasilu. Presedlala na odbor predavačka. Jasne že nedokončila. Na strednej to všetko začalo naplno. Čudné partie, záškoláctvo, diskotéky, absolútne nič nezaberalo. Nie raz ju naháňala na ulici a hnala ju domov. Nula bodov. Alebo muž strážil dvere, aby neušla za partiou. Nešlo to dvermi, utiekla oknom…,“ trpko konštatuje Blažena.
Priznáva, že roky je aj na antidepresívach, od dcéry dostávala jednu ranu za druhou, Blaženku to šialene bolelo. „A bolí to dodnes. Mária má 32, teraz je doma, ale dokedy? Aby som sa nezbláznila, už som prestala jej „výlety“ riešiť. Nemôžem jej veriť, nápravu v slušný život sľubovala toľkokrát. Jej nevadí, že nemá ani cent, že každú chvíľu stratí občianku, že neničí život len sebe, ale aj ostatným. Drogy? Ja už neviem, tabletky do seba láduje stále, ani alkohol jej nie je cudzí, čo ma ale najviac bolí a nedá mi spávať sú deti…“
32-ročná Mária už porodila šesť detí, posledného chlapčeka teraz v auguste. Okamžite ho dala na adopciu. Prvý prišiel na svet Marek, dnes má dvanásť, po ňom Maťo, ktorý má deväť. Jedného dňa Blaženke volali zo škôlky, že po deti nik neprišiel. Blažena prišla a potom si doma našla list od dcéry. Že chlapcov nezvláda, nevie to, odchádza a nech sa o drobcov postarajú. „Takmer som skolabovala. S mužom nám deti potom oficiálne súd zveril do pestúnstva, ja som ostala doma a zvykala si, že moja dcéra urobila tú najhoršiu vec v živote. Odísť od detí? Urobiť to mne, keď som 14 rokov trpela, že nemôžem byť mamou? Takmer rok sa dcéra neukázala.“ A keď prišla, znovu bola tehotná. Narodil sa Miško, dnes má sedem a žije u babky zo strany svojho biologického otca. „6 detí porodila – každé, samozrejme, s iným chlapom.“ V 2018 sa narodilo Márii dievčatko, ktoré išlo priamo z pôrodnej sály na adopciu. Nestačilo. V 2020 prišiel na svet Filipko, ktoré si nechal otec dieťaťa. „Lenže ten chlap je teraz v base, takže ďalšia babka ho má na krku.“
Mama a babka
Blaženka. Za dcéru sa hanbí. Len ťažko jej niečo vylúdi úsmev na tvári…
Blaženka po chvíli ticha zadŕža plač, vkuse ju máta predstava, že má niekde vnúčatá, o ktorých pramálo vie. Máta ju pocit viny, kde pri Márii urobila chybu. Mátajú ju výčitky, že si vnúčatá nevzala do opatery všetky. „Lenže ja mám milión chorôb, už roky som na polovičnom invalidnom, ťažká cukrovka, 2 druhy astmy, tlak, kĺby, závrate. Pred 6 rokmi mi umrel muž, ja sama už nevládzem. A Marek s Maťom, ktorých mám pri sebe, sú svojskí po svojej mame. Mareka som teraz v lete už musela dať do diagnostického centra. Na pár mesiacov. Musí sa skľudniť, slušne povedané,“ smutne konštatuje Blažena.
Dcéru kedysi dotiahli aj k psychiatričke, lenže Mária tam prestala chodiť, „napokon som tam ako pacient ostala ja. Musela som sa naučiť fungovať a žiť s toľkou ťažobou na duši. Živím vlastne 4 ľudí, Mária sa tu teraz zdržiava, niečo jesť musí, každý deň sľubuje, že si nájde robotu, hovorím jej, treba prispieť na domácnosť, staré okná už držia len zázrakom, vchodové dvere škoda reči. Ako si mám na to našetriť, keď ledva vychádzame teraz… A to ešte príde drahšia elektrina a plyn… Pýtate sa aký mám život? Ustavičný stres, nič iné len stres. Neľutujem adopciu, urobila by som to znovu, nikoho by som od adopcie neodhovárala. Viem, čím som si za tých 14 rokov, kým nevošla do nášho života Mária, prešla… Ale prechádzka ružovou záhradou to teda nebola a nie je.“
Pomôžme!
Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho príbeh Blaženky osloví. Aj Váš príspevok sa použije na vchodové dvere do domu a prípadne na nové okná pre Blaženku. Ďakujeme!
