Fúkam lopty už dobrú polhodinu. Bolia ma ruky, ale rad detí sa zdá byť nekonečný. Opatrne poškuľujem cez rameno do kufra. Je jasné že všetkým sa neujdú. Odovzdávam poslednú. Predo mnou stojí modrooké svetlovlasé dievčatko. Taká malá bábika. Usmieva sa, ale len tak trochu, nesmelo.
„Ujo máš loptu aj pre mňa?“ pýta sa.
„Ľutujem, ale lopty sa už minuli,“ odpovedám.
„Ale pozri mám ešte farbičky. Zober si.“
„Ďakujem, ja už jedny mám,“ vrtí hlavou.
„Tak zober bračekovi, alebo sestričke,“ ponúkam. Modré oči zrazu potemnejú, úsmev z tváre sa vytratí.
„Ja nemám bračeka. Ani maminu ani ocka. Mala som … teraz mám už len babku. Ona vlastne ani nie je moja babka. Ale je ako naozajstná babka. Zobrala si ma, keď naši zomreli. Padla nám na dom bomba …“
V hrdle mám zrazu hrču, neviem čo povedať. Idem akože niečo skontrolovať do kufra auta, aby dievčatko nevidelo moje zvlhnuté oči …
Tatiana Marko Remenyuk organizuje tábory pre deti a matky s deťmi, ktorých otcov zabili ruskí vojaci vo vojne alebo sú v ruskom zajatí. Rovnaký osud postihol aj ju. Táňa je z Luhanskej oblasti. V roku 2014 opustili s manželom a ročným synčekom domov. Manžel narukoval ako dobrovoľník. Zahynul o pár týždňov. Táňa poslala syna k starému otcovi a sama zostala na fronte ako dobrovoľníčka. Po čase sa zoznámila s „Markízom“. Zamilovali sa do seba a nedávno sa vzali. Markíz je tiež vojak. Prieskumník.
Keď bolo jasné, že Mariupoľ obrancovia už neudržia, letecky tam dopravili Markízovu jednotku. Jej úlohou bolo mesto brániť čo najdlhšie a viazať tak ruské sily. Odolávali presile dvadsiatich dvoch tisíc agresorov. Markíz padol do zajatia. Vypočúvali ho a mučili. Tatiane neskôr povedal, že ho mlátili aj dvadsaťštyri hodín v kuse, potom ho polomŕtveho hodili do cely a len čo sa ako-tak pozviechal, zobrali ho a bitka pokračovala.
Táňa mu posielala správy na „hluchý“ telegramový účet. Písala mu, ako sa má, čo robí a že naňho čaká. Netušila, či žije a či si ich niekedy prečíta. Po ôsmich mesiacoch Markíza s ďalšími spolubojovníkmi vymenili za zajatých nepriateľov. Vrátil sa domov, ale nie nadlho. Len čo sa zotavil, odišiel späť na front. Na líniu nula. Na svoje miesto.
Medzitým aj Táňa našla svoje miesto. Pomáha ženám a deťom s rovnakým osudom. Okrem iného pre ne organizuje týždňové tábory na Zakarpatí. Môžu v nich načerpať nové sily, zabudnúť na svoju ťaživú situáciu a absolvovať arteterapie, ktoré im pomôžu zvládnuť stratu milovaného manžela a ocka.
