Sedem dní bez vojny pre deti, ktorých ockovia zahynuli pri obrane Ukrajiny

Tetyana a jej tábory

Okolo sú ďalšie ženy, ktorých mužov zabili ruskí vojaci pri obrane Ukrajiny. Veľa hovoríme o láske. O tom, ako sa stretli prvýkrát, ako sa vzali, mali deti a prežívali krásne, bežné veci. A ako sa potom život zmenil na nočnú moru. Manželia niektorých zo žien sú nezvestní alebo v ruskom zajatí – tie ženy majú ešte nádej. Nasťa má doma urnu s popolom mŕtveho muža. Čaká, kým Ukrajinci oslobodia Dniprorudnyj. Aby ho pochovala doma.

Okrem mužov stratili tieto ženy aj domov. Sú z okupovaných území alebo miest, kde sa kvôli ostreľovaniu už nedá normálne žiť. V meste Rivne žijú v provizórnych podmienkach a väčšinou z malej sociálnej podpory – majú malé deti, to znamená problém nájsť si prácu. Rovnaký príbeh má za sebou Tetyana z Luhanska. Prvého muža jej zabili v boji o donecké letisko v roku 2014. Nechcel bojovať, nikto nechce, hovorí Tetyana, no na Donbase začali Ruskom podporovaní separatisti vojnu a on musel ísť. Ich synček mal jeden a pol roka.

Ona potom dobrovoľníčila na fronte, cítila, že tam musí byť, že čím je bližšie k bojom, tým viac je ruských dvestoviek, teda mŕtvych. Trvalo dva a pol roka, kým sa dokázala vrátiť za synčekom a budovať preňho nový život. Život vysídlencov bez peňazí, bez koreňov na novom mieste.

Celý Tetyanin príbeh napísala Janka  v reportáži pre týždenník Plus7dní :

https://plus7dni.pluska.sk/zahranicie/vdovy-mrtvych-vojakoch-chodia-stale-ciernom-musia-povedat-detom-tu-najhorsiu-spravu

Druhý muž, ktorého si Tetyana vzala, bojuje v batalióne Azov. Z Azovstaľu sa dostal do ruského zajatia, celé mesiace o ňom nič nevedela, každý deň mu písala správy o láske na hluchý telegramový účet. Po mesiacoch sa jej Markíz vrátil. Vychudnutý, dobitý, psychicky poznačený. Ale živý. Dnes už znovu bojuje za Ukrajinu.

Tetyana bojuje na svojom vlastnom fronte. S ďalšími ženami, ktoré vo vojne stratili mužov, organizuje pomoc: vysídleným so zariaďovaním bývania, tým, ktorí prišli o blízkych, so psychologickou podporou, vojakom so všetkým potrebným. Pre deti a manželky zabitých vojakov robí terapeutické tábory na Zakarpatí.

Dva takéto tábory sme už zafinancovali z prostriedkov vyzbieraných od dobrých ľudí na Slovensku. Začiatkom roka sme preberali s Tetyanou našu ďalšiu spoluprácu. „Je skvelé čo robíte pre naše deti a ich matky. Dávate im nádej. Vidím ako sa počas tých siedmich dní doslova menia pred očami. Ale vidím aj inú vec. Stále si uvedomujú, že sme na Ukrajine. A že raketa môže priletieť kamkoľvek a kedykoľvek. To si tu na Ukrajine uvedomuje každý. Je tu vojna,“ povedala vtedy Tetyana. Tak sme s Jankou dostali nápad. Zoberieme aspoň jeden autobus detí na týždeň ku nám – na Slovensko.

Sedem dní na Slovensku – sedem dní bez vojny

Jeden autobus. Štyridsaťšesť detí, ktorých otcovia zahynuli pri obrane Ukrajiny, alebo sú v ruskom zajatí. Štyridsaťšesť osudov. Sedem dní, ktoré tieto nevinné obete ruskej agresie strávia bez strachu, že v noci môže priletieť nepriateľská raketa. Sedem dní ozajstného a bezstarostného detstva. To je to, čo im vieme a dokážeme zabezpečiť za vaše peniaze. 

Ďakujeme!

Jana a Marcel

Viac príbehov z našich ciest po Ukrajine nájdete tu :

https://blog.sme.sk/rebro

https://dennikn.sk/autor/jana-cavojska/