Každý deň konať dobro
„Načo by som žil ďalších pár rokov, ak som nenaštartoval auto a nevyviezol z ostreľovaného mesta jedného – dvoch ľudí navyše?“ pýta sa Alexander Rešetnik v reakcii na otázku, či sa nebojí smrti. Pre kamarátov Saňa. Kňaz protestantskej cirkvi Dobrá zvesť, armádny kaplán 106. bataliónu zo Slavjanska. Teraz žije v domčeku blízko frontovej línie pri Avdijivke. A každý deň sadá do starého Fordu Transit s čelným sklom prevŕtaným šrapnelmi, aby doručil vojakom aj ľuďom, ktorí stále zostávajú v prifrontových dedinách, všetko potrebné.
Problém je, že Saňov van už dosluhuje. Ledva drží pokope. Oprava by bola nerentabilná. Preto mu chceme pomôcť s kúpou podobného ojazdeného auta, vanu typu Ford Transit 4×4 alebo Volkswagen Caravelle T5 4×4 a podobne. Náhon 4×4 je kľúčový pre jazdu v blatistom teréne, na rozbitých cestách a mimo ciest okolo frontovej línie.
Neurobiť dobro, keď môžeš, je tiež hriech
Vojna sa stala Saňovým životom ešte v roku 2014, keď separatisti s podporou ruskej armády zabrali časť Donbasu. Riskoval život pri evakuáciách ľudí z ostreľovaných obcí. Tým, čo sa rozhodli zostať, vozil potraviny. Takisto vojakom a dobrovoľníkom, ktorí prišli bojovať. Pár takých ciest som absolvovala s ním. Na blokpostoch sme nikdy nestáli. Rukou urobil znak kríža, požehnal prítomných. S kamarátmi sa silno objal. A išlo sa ďalej. Napríklad do domčeka neďaleko frontu, kde žila babička s vnúčatami, o ktoré sa starala. Jedna vnučka mala Downov syndróm. Jej izbička bola jej bezpečným svetom. A babička aj tak nemala kam odísť.
Po tom, ako Rusko vo februári 2022 naplno napadlo Ukrajinu, Saňa opäť sadol do starého auta. Vyvážal ľudí celé mesiace. Aj starých, imobilných, pacientov nemocníc. Ľudí nešťastných, zúfalých, ktorí práve prichádzali o všetko, lebo im do životov vstúpil ruský „mir“. Občas mu niekto prispel na benzín. Inokedy to platil zo svojich. „Nemohol som neprísť, keď ľudia čakali na evakuáciu z ostreľovaného mesta,“ hovorí.
Lebo podľa neho je hriech, ak môžeš urobiť niečo dobré a neurobíš to. Aj preto dnes nakladáme do jeho starého Fordu Transit chlieb a rozvážame ho posádkam až po líniu nula. Saňa zamieri aj do dediny Panteleimonivka, kde ešte zostalo desať ľudí. Na najexponovanejších miestach hlási do vysielačky heslá pre zapnutie antidronového systému. „Neodpovedajú. Bude nás chrániť Boh,“ skonštatuje. A pod tou najlepšou ochranou pokračujeme ďalej.
Okrem chleba priváža vojakom teplé oblečenie, lieky, turnikety… povzbudenie. Tak potrebný rozhovor, ľudský kontakt – keď ste na nule zavretý v miniatúrnom priestore pod zemou a neviete, či o hodinu ešte budete nažive, každá návšteva vám padne dobre. Na záver modlitba v objatí. A ideme ďalej.
Reportáž o mojej ceste so Saňom po frontovej línii, vojakoch, ktorí tam bojujú a ktorým sme priniesli chlieb, aj o ľuďoch, ktorí v blízkosti bojov stále zostávajú, si môžete prečítať tu:
https://plus7dni.pluska.sk/zahranicie/unava-nedostatok-vojakov-navstivili-sme-prve-frontove-linie
