Pomôž mi získať keramickú pec a vypál si keramiku u mňa

Ďakujem vám, áno vám osobne ktorí patríte k hŕstke ľudí, čo nehovoria do vetra a nesľubujú. A dokonca opakovane prispievate na moju pec. Hlboko si to vážim a verím, že vám to budem môcť vrátiť v keramických darčekoch. Ďakujem, že ste. S úctou Kvetka

Fotky. Milujem fotiť. Aj touto profesiou som sa chcela zaoberať. Nakoniec som skončila vo fotolaboch. Na začiatku v pozícii triedičky fotiek. Či nie sú ,,pokazené,, vinou fotolabu. Ľudia ešte fotili na film. Videla som množstvo častí sveta, Ved bolo po revolúcii, nadšenie z cestovania bolo šteklivovzrušujúce. Občas sa našiel fotograf , ktorý videl. Vnímal. Ihla v kope fotiek. Vášeň. Oko. Srdce. Dnes už fotím extra dobrou optikou mobilu. Nepoužívam blesk, filtre. Načo. Svet je krásny aj bez nich. Aj pre človeka, ktorý je v spoločnosti akosi vraj  nikto. Ako ja a mnohí, čo sú. Iní. Pekne povedané. Sme iní. A to je fajn. Vnímame naplno. Lebo. Žijeme. Fotka pod statusom nie je moja. Toho ,,fotografa,, som učila fotiť. Už nemám prečo. Predbehol ma. A ja som šťastná. Tí, ktorí máte ešte chuť, naučte ma robiť s hlinou. Viete ako.

16. Keď som ich mala. Sľúbila som dvom naj kamoškám, že napíšem knihu. Pýtali sa prečo. Lebo knihy milujem. Smiali sme sa. Bezstarostne. Tak ako šestnástky. Prešlo mnoho rokov. Ozastný, už nie tak ružový život. Pre každú z nás. Ostala mi len jedna doživotná priateľka. Z nich. V 2012 som tú knihu, prvú naozaj vydala. Bola ľahká. Iba ona a tí čitatelia, čo čítajú aj iným ako očami, pochopili. Že ľahkosť v riadkoch bola  ťažkosť bytia. Teraz mám 56. Knihy milujem, ale mnohé čítať neviem. Nechcem.  Sú pre mňa prázdne. Nie je v nich tá ľahkosť… zamilovala som si hlinu. Dávam do nej onú ľahkosť. Nebavia ma formy, uniformy. Chcem hline dať svoje. Ľahkosti. A som na nej závislá, lebo. Žijem. Vždy zavíslá od nejakej činnosti, ktorej rýchlo prepadám. A idem horlivo za ňou. Chcem vstrebať nasať pochopiť vboriť zaboriť. Srdcom. 16. Dní. Do konca zbierky. Tých zvýšných …eur. Dosiahnem. Ako princ čo seká do ružových kríkov, lebo miluje princeznú, čo nikdy nevidel. Lebo veril. Že bude s ňou ľahko žiť. Aj medzi riadkami.

Súčasťou mojej diagnózy je narušený rytmus spánku. Preto ,,môžem,, písať o jednej, druhej, tretej v noci. Alebo sa zamestnať ako light nočná vrátnička. Teda prevrátnička. Vo dne pospávam, dospávam, ale to je niečo tak zdravé ako na noc sa najesť kačice s lokšami. Tieto nočné záťahy už nie sú pre mňa. V noci čítať neviem, jedine diskotéku by som dala, ako oldís disdžokejka. Pri tej možnosti sa usmievam. Pamäť nemám, asi by som hrala veľmi obmedzený repertoár a dostala by som vajce do hlavy. Tak nehrám. Prehrávam si v hlave plejlist, čo budem robiť. Chránená dielňa … možno. A v nej fajnový pracovný stôl na milovanú hlinu, pec, možno kruh. Snívam s otvorenými očami a počúvam reklamu na ticho, prerušovanú tikotom sekúnd, minút, hodín. Vo dne varím, spím, plávam, chodím. Trochu somnabulicky, snívajúc. Ako kôň pri pošte. Automaticky, mechanicky. Keď príde inšpirácia, zaerdží múza. A ešte kúsok chýba do sna…

Život nie je pre mňa čiernobiely. Iba moje mačky v noci vyzerajú ako z Kubalovej rozprávky Puf a Muf. A niekedy im nadávam  ako Paľko. A milujem ich. Ako ten farebný život. Vždy ma poteší, a nasrdí niekto iný. A tak to má byť. Včera ma potešivoprekvapila darčekom krémešmi kamoška. Naozaj top v Bratislave. Nie preto, že ich pečie moja pokrvná segra. Pretože sú top, pretože drží poctivo kvalitu. Kto ma nasrdil, tomu už je odpustené a zároveň, už ukončené. Už sa to nestane. A je mi ľahko. Ešte som vyrezala z hliny jednu misu. A vypálim ju. V svojej piecke. Bude to piecka pecka. Lebo ma podporujete. Aj vám vypálim. Misku, anjela. Och, život je krásny.

Strachy. Sú asi najväčšou prekážkou. Vo všetkom. Keby sa avšak všetci báli, nemáme žiarovku, neletíme lietadlom. A sedíme a bedákame, čo keby. Vždy je riziko, že sa vec nepodarí. Alebo, že to nebude fungovať podľa našich predstáv, fantázie. Ale aspoň pre mňa to nie dôvod to neskúsiť. Pomohla som vydať knihu. Bude sa jej dariť? Dala som si ostrihať vlasy. Aj kaderník krútil nosom, keď som mu ukázala obrázok ako Bejby v Šakalích létach. Zbieram na pec? Podarí sa? Nemám vopred odpovede, že to NEJDE. Oslovila som množstvo známych osobností. Jedna ma slušne odmietla, čo si vážim. Lebo aj odpoved nie, je odpoveď. Jedna prisľúbila pomoc. Nebojím sa za vec bojovať. Ak by to tak bolo, ležím v posteli, a ľutujem, že mohla som to skúsiť. A verím že vďaka vám, mi žiarovka bude svietiť.

Srdce. Srdiečko. Oproti zbytku tela malinké. A predsa. A predsa najdoležitetejšie. Ako životodárna pumpa. Ako stred človeka. Aj keď vychýlený, predsa pravý. Krájala som ráno melón. Vždy s napätím očakávania. Bude sladký, voňavý? Ako zreje vlastne melón. Ako získa tú sladkosť. Neviete? Predsa od stredu. Cez pupučnú šnúru dostáva priezračnú vzácnu vodu. A pomaličky začne naberať ružovú, až po všetky odtiene červenej. Keď stonka, pupočník splní úlohu, vyschne. A melón pri krájani vydá slastnopraskavý zvuk. Dužina je vláčna a chrumkavá a do nás vlieva život. Do úst, do srdca. Aj my sme melóny. Každý dozretý ako žije. Ukážete mi svoje?

Tak. Vystrieľala som všetky vlastné náboje.  Rozumej zručnosti. V oslovení darcov. Včera som objednala hliny a dosku do pece, ktorú som zničila u keramikára. Okrem toho oxidy kovov. Konečne využívam svoje vzdelanie. Lebo z chémie si pamätám málo. Doslova len toto. Prvú Nobelovu cenu v Československu získal Hejrovský, neviem ale za čo v chémii. Vygúglim. Aj to či sa nepíše Heyrovský. Potom ný, natý, itý … aj to sa mi pletie s pesničkou Lojza a poviem ženatý. Ale jedno si pamätám isto. Už v 1985 nám profka vtĺkala. Nehovorí sa kysličník, ale oxid. Po novom. Tak oxidujem svojho terajšieho keramikára. Keď mi povie. Nekupuj nyjaké zbytečnosty na keramiku. Žádne barvy nenahradyja kysličnýky. Veľa mi pomohol. Tak sa mi snažím vysvetliť, že po ,,novom,, sú to oxidy. Volaj si to jak sceš, a kúp kyslyčnýky. A desku, čo si znyčyla. A hlynu si kúp jakú sceš, len na vysoký výpal. Školí ma tvrdo aj tvrdo. Fraštačynú. Keby niekto nevedel, tak Hlohovské nárečie. Takže vystrýlala som šecky náboje a zdroje na pec. Domáce aj vaše. Možno sa zadarí ešte  kúsok vyzbierať na hlyny a kyslyčnýky a desky. Keramika je tvrdá práca a špinavá. A ja som vám vďačná.

Podarilo sa nám to, staršia priečka bude. Som šťastná. Ale ideme ďalej. Som úspešná len vďaka vám.😘

Dnes je nebo ako z vrstiev  naskladaná bledo modrá šľahačka. Vrstvičky, vrstvy, vrstviská. Z modrej paletky prírody. Moju a pec pre ľudí ako ja skladáte vy. Každý pridáva ako môže, občas vyplním medzierku aj ja. Chcem robiť zázraky. Čáry, máry. Včera som si bola vyvetrať hlavu na Rudave. Moja moja, čo šliapala so mnou na vodnom bicykli, zrazu položila otázku. Vyznáš sa v oblakoch? Lebo sú nadherné. Nemusela som dvíhať hlavu, povedala som, troška. Vystrčila som prst. Vidíš tie našľahané, kučeravé? Bude pršať. Jemne naklonila hlavu. Nebude. V predpovedi to nebolo. Neprotirečila som. Z čista jasna prišiel sivý mračisko. Kvaplo na mňa. Pištala. Potom vykuklo slnko, a pálilo ešte viac. Neskôr, keď sme boli už dávno doma mi cinkla správa. Kvetiii, u nás pršííí. To ako si vedela? Vedela. Tak ako viem, že mi na použitú piecku pomôžete doskladať. A keď mi bude pršať v duši, piecka ho zahreje. A nebudem bosorka, podelím sa. Ved sme tu len na výlete…

Pekne ďakujem, ste fakt dobrí ľudia. Verím, že mi môžte pomôcť aj zdielaním tohto príbehu. Nech môže pokračovať a ja budem šíriť pečenie ďalej. 🌸

Vďaka vám … som dojatá polovica pece už je a verím, že tá pravá 💋

Aj vďaka vám mám vieru a tešenie… vďaka Ľudia s veľkým Č

Vážim si aj 5eur, 300 eur mi nahrnulo teplo do hlavy. Som vďačná, pokorná … Ďakujem 

Ešte chvíľku a verím, že bude tretina pece. Vďaka vám. 🧡

Už mám 1/4pece skoro. Veľmi sa teším ako budem rozdávať radosť z práce s hlinou. Je to zázračne vyťahovať horúce misky po vypálení. Ďakujem 🌸

Ďakujem menovite Ivovi, Dáške, Dady a Jurkovi a ostatným anonymným darcom za ich štedrosť a podporu. Ste borci. A myslíte aj na iných a to sa cení. 

Ďalší nehmotný dar, ponuka na prácu s hlinou s deťmi o to viac budem šťastná keď sa zadarí piecke. Už mi to v hlave šrotuje. 

Už sedem dobrých ľudí, šťastné číslo a vďaka.

Prajem si, aby sa všetci, cítili potrební. Aj výrobkami z hliny môžu povedať svoj príbeh. To mi verte.