Romana po operácii v Ružinovskej nemocnici čakali mesiace rehabilitácie v Národnom Rehabilitačnom ústave na Kováčovej, domov sa však vrátil na invalidnom vozíku, bol to však návrat veľmi krutý – na druhé poschodie bytovky bez výťahu, k vážne chorému otcovi, ktorý nevládal zvládnuť starostlivosť a domácu každodennú rehabilitáciu, ktorú Roman potrebuje. Tak sa Roman rozhodol vziať riešenie svojich problémov do vlastných rúk – po dohode sa presťahoval k svojmu priateľovi- jeho osobnému asistentovi, ktorý mu okrem ubytovania poskytuje, každodennú starostlivosť, rehabilitáciu. Každodenné cvičenie po rokoch prinieslo úspech – Roman sa s pomocou Francúzskych bariel dokáže postaviť, prejsť pár krokov – hoci ho to stojí spústu síl a potu, nevzdáva sa! Ale aj tak sa bez vozíka v bežnom živote už nezaobíde.
Roman toho ako mladý človek chce veľa dokázať, byť koľko to len bude možné: byť samostatný, pokúsiť zamestnať, nakoľko mu po úraze bol priznaný veľmi nízky invalidný dôchodok len 210€ (!)
Tieto snahy mu pri živote na malej dedine komplikuje závažným spôsobom doprava (bežná autobusová doprava neprichádza vzhľadom na vozík do úvahy – bezbariérové autobusy tam nejazdia a ešte ako vozíčkar je odkázaný cievkovať sa, čo by v autobuse nebolo možné – diskrétne). Pokiaľ môže, snaží sa ho voziť jeho asistent, ale ten tiež nemôže vždy.
Preto Roman urobil v tomto roku závažné rozhodnutie – ďalší veľký krok – absolvoval Autoškolu a získal Vodičský preukaz. Pokúsil sa vybaviť si príspevok na kúpu osobného automobilu cez Úrad práce a sociálnych vecí, kde však narazil na nelogickú absurditu – príspevok poskytujú len ZŤP osobe len keď už pracuje, alebo študuje, prípadne navštevuje denný stacionár… Čiže je isté, že bez pomoci dobrých ľudí sa Roman k vlastnému autu nedostane.