Rakovina si nedáva pauzu ani vo vojne. Postavme sa za ukrajinské deti.

Ukrajinské deti s rakovinou bojujú dve vojny naraz: s chorobou a s ruskými útokmi. Donio má päť rokov a narodeniny si prajeme jediné. Spolu s Nickom Wintonom, synom muža, ktorý zachránil 669 detí z Československa, chceme týmto deťom pomôcť.

Ivanovi je osem rokov a v Ochmatdyte, hlavnej detskej nemocnici Ukrajiny, je už deviaty mesiac. Má rakovinu krvi. Jeho rodina žije pri veľkej tepelnej elektrárni neďaleko Kyjeva, na ktorú Rusko často útočí. Strach majú doma aj v nemocnici.

„Už sme zabudli, kedy sme naposledy prespali celú noc. Predtým sme videli, aký útok sa chystá, a do úkrytu sme mohli ísť vopred. Teraz, keď letia balistické rakety, ledva stihneme vybehnúť na chodbu,“ hovorí jeho mama Maryna.

Štvorročná Liza ochorela na Veľkú noc. Dva týždne predtým sa naučila bicyklovať, dnes sníva, že bude baletkou. Mama jej rakovinu krvi opísala nie ako raka, ale ako červíka v krvi, lebo pre Lizu je rak zvieratko, ktoré žije v mori. Po odberoch sa pýta: „Mami, aké máme leukocyty?“ A keď sú dobré: „A už mi dnes budú kvapkať chémiu?“

Lizu vychováva mama sama a v nemocnici pracuje na notebooku vo dne aj v noci. Lizin strýko je vojak a z okolia Kupianska jej priviezol psa Marsika. Preto Liza hovorí, že Marsik je veľmi odvážny pes.

Vo svojich štyroch rokoch Liza vie, ako vyzerá dron Šahed. A vie, čo robiť, keď zaznie letecký poplach.

Každý deň sa na Ukrajine tri rodiny dozvedia, že ich dieťa má rakovinu. Vojna liečbu nezastavila. Deti bojujú ďalej.

Od konca augusta útočí Rusko rýchlymi prúdovými dronmi vo dne aj v noci. 27. augusta zazneli v Kyjeve sirény trinásťkrát za jediný deň. Taký rekord mesto nezažilo ani v prvých týždňoch invázie v roku 2022. Kyjevskí psychiatri to nazývajú cielenou taktikou teroru: neprerušovaný stres, prerušovaný spánok a nemožnosť čokoľvek naplánovať. Ani cestu do školy, ani ďalšiu dávku chemoterapie.

Liečba rakoviny pritom potrebuje pokoj, pravidelnosť a presný režim. Nemocnice sú pod paľbou a každý výpadok elektriny ohrozuje životy.

„Dnes ostreľovali a dopadali aj šahedy. My sme aj tak vyrazili na cestu, lebo do nemocnice ísť musíme. Samozrejme, že sa bojíme. V správach vidíme, ako šahedy útočia na autá, a sledujeme ich neustále. Ale nemáme na výber,“ hovorí Viktoria. Jej dvanásťročný syn Maksym je po transplantácii kostnej drene a do Ochmatdytu chodí na kontroly.

Kým Maksym ležal v nemocnici, do úkrytu ísť nemohol. Mal príliš oslabenú imunitu. Ostreľovanie prečkávali na chodbe.

Artem mal rok, keď mu lekári našli nádor na mozgu. Rakovina je dnes v remisii, no Artem dýcha cez kanylu v hrdle, ktorú treba takmer každú hodinu odsávať prístrojom na elektrinu. Pri výpadkoch prúdu ho mama Oľha nosila zo siedmeho poschodia k autobatérii, niekedy každú hodinu. Tento rok Artem začal chodiť do špeciálnej školy a obaja sú z toho nesmierne šťastní.

Mira mala 29. septembra trinásť rokov. Celý život tancovala spoločenské tance, až kým na jednej súťaži nezbledla a úplne stratila sily. Testy ukázali rakovinu krvi. Jej rodina už raz začínala od nuly, keď v roku 2022 pred ruskou inváziou opustila Slovjansk. V Irpini pri Kyjeve skončili v prenájme, s novou prácou aj novými školami a deti prišli o kamarátov.

Dnes je Mirina liečba v cieľovej rovinke, a kým nemôže tancovať, vyšíva z filcu a hrá na gitare. Na začiatku liečby prišli kamaráti z tanečného klubu pod okná nemocnice a mávali jej. „Stáli sme tam a plakali,“ hovorí mama.

Ilaria má takmer jedenásť rokov. Lieči sa na ťažkú formu rakoviny krvi. Jej rodina prežila ruskú okupáciu Chersonu. Otec slúži v armáde. Pri Kramatorsku sa dostal pod paľbu a utrpel popáleniny tváre a rúk. Mal ísť na dovolenku, namiesto nej skončil v nemocnici. V tom istom čase bola Ilaria vo vážnom stave a lekári s rodinou sa museli rozhodnúť pre veľmi rizikovú transplantáciu kostnej drene.

„Bolo to veľmi ťažké. Pomohlo, že prišla manželova sestra a chodila za ním do nemocnice. Ja som ho navštíviť nemohla, bola som s Ilariou v sterilnom boxe,“ hovorí jej mama Svitlana.

Dnes lekári púšťajú Ilariinho otca na víkendy domov. Pre ňu je každé stretnutie s ním ako dúšok čerstvého vzduchu.

Tieto rodiny nachádzajú silu bojovať ďalej. Aby mohli pokračovať, potrebujú nás všetkých.